Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Náhodný výber z galérie

Mobilná aplikácia

logo

Google play

App store

Anketa

Odkiaľ čerpáte informácie o dianí v obci?

Celkom hlasov:
1660
Hlasovanie začalo:
11. 6. 2015
Hlasovanie končí:
neobmedzené

Hlasujte kliknutím na jednu z možností

Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 1
DNES: 36
TÝŽDEŇ: 643
CELKOM: 188326

Navigácia

Obsah

Povesť

Žobrák Betler

Túlaval sa starý žobrák o horách, po dolách, nocoval pod holým nebom, zriedka i v stodolách keď mu v tiesni dobrí ľudia ustlali pod strechou a kus chleba, hrnček mlieka bývali útechou.

V pozdný večer na Volovci tmavou horou kráčal, utrápený, unavený, pot mu čelo zmáčal. Rád by si už odpočinul, pocítil van tepla ... Zrazu zbadal neďaleko blikajúce svetlá.

Ťukol trikrát na okienko drevenej chalupy.
- Bože, či tam dobrí ľudia,
- či nevďační, skúpi?
- Kto tam? – zdnuka zavolali - kto sa ku nám derie?
- Ja, žobravý, bludný starec ... Otvorili dvere.

Ráno zistil, že vo vieske baníci bývajú. I keď ťažko, tvrdo robia, dobré srdcia majú.
- Počuj, žobrák, už si sa dosť vláčil po tom svete. Ak chceš, môžeš bývať s nami, či v zime, či v lete.

So slzami v očiach vďačil:
- Ďakujem vám, milí.
Moje tajné, dávne túžby sa mi naplnili. Pri prameni pitnej vody, na okraji viesky zrobili mu malú chyžku pod konármi briezky.

Už nežobral starček žobrák, už neblúdil svetom. Strážil viesku a baníckym sa venoval deťom. Ochraňoval vodný prameň ako oko v hlave, by neboli smädní ľudia i zvieratká hravé.

Aj baníci spoza vrchu, keď mali smäd veľký, od žobráka číru vodu brali do buteľky. Betlerom ho, po nemecky, medzi sebou zvali a aj potom, keď ho Boh vzal, k vode chodievali.

Betler – žobrák ako meno prischlo vieske samej. Baníci ho na pamiatku užívali ďalej. Putovalo s nimi všade, kam sa uchýlili a to meno svojej viesky nikdy nezmenili.

Ján Šlosár


Také ste mi blízke

Ej, vŕšky pod Volovcom také ste mi blízke, akoby vám bol pestúnom už hen pri kolíske.

Hneď zaránky moje oči v stráne vaše hľadia, či sa do dňa prebudila každá vetva mladá, či už kvietky odokryli pre mňa svoju krásu a či v bôčkoch zrieč sa ihrať roztopašnú chasu.

Podvečierkom navštívim vás temer každý dníček pookriať sa, povzbudiť sa, sadnúť si na pníček...

Listujem vo vašej knihe, čítam list za listom a hneď cítim uľavenie srdca v šate čistom.

Možno mi nik neuverí, (a čo mi je potom) že som u vás najšťastnejším, hlavne ja viem o tom.

Nuž, vŕšteky, buď vám vďaka za tie krásne dary, nech sa vám vždy, v zime - v lete, stále dobre darí.

Ján Šlosár