Obec Betliar
Betliar oficiálne stránky obce

Vážení návštevníci, vítam Vás na oficiálnej internetovej stránke našej obce. Našim cieľom je, aby ste mali čo najviac informácií o obci Betliar, ktorá patrí medzi strediská cestovného ruchu medzinárodného významu. Dovoľte mi, aby som Vás úvodom v stručnosti poinformoval o našej obci.

Pamiatky a pamätihodnosti obce Betliar

690 rokov obce

Príspevok Mgr. Edity Kušnierovej publikovaný v Betliarskych novinách v decembri 2020 pri príležitosti 690. výročia 1. písomnej zmienky o obci Betliar

Betliar sa stal známym a hojne navštevovaným miestom najmä od roku 1952, kedy sem prišla významná slovenská vedkyňa, historička umenia a výtvarníčka doktorka Alžbeta Güntherová – Mayerová.  Neprišla sem dobrovoľne. Bola násilne vysídlená z rodnej Bratislavy po tom, ako jej v ilavskej väznici umučili manžela a zbavili ju majetku. Prišla sem so svojim sedemročným Mayerovásynom, invalidným bratom a sesternicou, vdovou Margarétou Csiskovou, rovnako násilne zbavenej majetku. A to mohla byť ešte rada, že sa dostala do Betliara a nie na pôvodne určené miesto – jednotné roľnícke družstvo v juhogemerskej obci  Husiná. Bola to zásluha básnika Laca Novomeského, ktorý  v tom čase ako člen komunistickej strany zastával významnú funkciu  na Povereníctve školstva a osvety v Bratislave, a ktorý si uvedomil, že betliarske andrássyovské zbierky v znárodnenom kaštieli, s ktorými sa počítalo ako s novými exponátmi v bratislavských múzeách, môže spracovať jedine odborník. Zo svojho bratislavského bytu s elektrinou, vodovodom, kúpelňou a plnou pivnicou uhlia a dreva sa traja dospelí a jedno dieťa dostali  so svojimi najnutnejšími vecami a niekoľkými rodinnými pamiatkami do dvoch studených kamenných miestností bez elektriny, vody a kúrenia. Jediné, čo ich potešilo, bol jesennými farbami vyzdobený betliarsky park. Napriek veľmi ťažkým podmienkam sa doktorka Güntherová ihneď po príchode pustila do spracovávania všetkých pamiatok, ktoré v Betliari zanechali Andrássyovci. Keď sa však dozvedela, že ňou spracované zbierky majú byť odvezené do Bratislavy a kaštieľ má byť využitý ako internát rožňavského baníckeho učilišťa, nehodlala sa s tým zmieriť a vzhľadom na jej bratislavské odborné kontakty podnikla všetky kroky, aby kaštieľ uchránila pre múzeum bytovej kultúry šľachty, čo sa jej po veľkom úsilí aj podarilo. Už v roku 1953 bol kaštieľ otvorený pre verejnosť, a okrem bývalého majordóma posledných Andrádssyovcov, pána Kišša, sprevádzali turistov aj miestne študentky (pre zaujímavosť spomeniem aspoň dve mená: Jolanka Hajzerová a Eva Kušnierová). Andrássyovský archív dostal tiež fundovaného správcu v osobe pána Špildu a riaditeľom nového múzea sa stal bývalý štátny notár Július Klincko.   Pani doktorka však bola zaťažená aj ďalšou prácou. Nakoľko na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave nemal kto prednášať dejiny umenia, pozvali ju. Z toho dôvodu cestovala dvakrát týždenne vlakom do Bratislavy, čo ju nesmierne zaťažovalo napriek tomu, že to bol jediný slušnejší zdroj jej príjmov. Sesternica Margareta Csisková, vyštudovaná maliarka, dostávala iba veľmi skromnú sociálnu podporu, takže sa musela začať živiť sama. V jej skromnom príbytku, ale i v parku vyučovala betliarske deti kresleniu a maľovaniu za mesačný poplatok desať korún. Vzhľadom k tomu, že pani doktorka bola maximálne zaneprázdnená, vychovávala jej syna Petra, ktorý v Betliari začal chodiť do základnej školy. Invalidného brata pani doktorky sa podarilo umiestniť do ústavu v Spišskej Novej Vsi. Obrazy maliarky, ktorú všetci volali teta Gréta alebo po betliarsky Grétinéna, sa veľmi často ocitli v mnohých betliarskych domácnostiach za potravinové dary – mlieko, maslo, vajička, ovocie a pod., takže sa dodnes zachovali v hojnom počte.

V roku 1955 sa doktorka Güntherová vrátila do Bratislavy ako stála docentka na Vysokej škole výtvarných umení, kde neskôr študoval aj jej syn. Teta Gréta zostala v Betliari, ktorý si veľmi obľúbila, a hlavne betliarsky park zobrazila na mnohých obrazoch. Zomrela v roku 1966 a v pochovaná je na miestnom cintoríne.

Doktorka Güntherová v Bratislave vychovala celé generácie slovenských výtvarníkov a historikov umenia. K absolvovanou tohto druhu štúdia nepriamo pomohla aj autorke týchto riadkov. Zomrela v Bratislave po nešťastnej autohavárii vo veku necelých 68 rokov. Pochovaná je na evanjelickom cintoríne Pri Kozej bráne v Bratislave.

Týmto úvodom som naznačila, že najvýznamnejšou kultúrnou pamiatkou Betliara je jeho kaštieľ plný pôvodného zariadenia, nábytku, obrazov, porcelánu a exotických zbierok. Betliar má však aj ďalšie, veľmi hodnotné pamiatky. Najvýznamnejšou z nich je betliarsky park plný vzácnych stromov (dnes už, pravda, trochu preriedených), a niekoľkých parkových architektúr a sôch typických pre zámocké parky v celej Európe.

Hneď pri hlavnej bráne parku, vedľa bývaleho bytu pána riaditeľa Klincka (pôvodne byt rodiny Altovcov pochovaných na miestnom cintoríne; Ján Alt bol výborný fotograf a zachoval nám mnoho fotografií z Betliara jeho čias uchovávaných v obecnej kronike) stoja na pilieroch brány dve kamenné sochy zobrazujúce gréckych bohov Apolóna a Venušu. Sú to kópie, originály sú po reštaurovaní uschované v depozite múzea.

Hneď za vstupom do parku nás zaujme skupina stavieb na ľavom brehu potoka. Prvou je rotundovitá budova bývalej bibliotéky, ktorú v roku 1816 dal postaviť Leopold Andrássy pre uloženie rodovej knižnice. Okrem členov rodiny ju využívali aj členovia Učenej spoločnosti malohontskej. Koncom 19. storočia za Emanuela Andrássyho presťahovali knihy do kaštieľa, do priestoru bývalej obrazárne. V rotunde ale zostali všetky pôvodné drevené knižničné regály, pavlače so zábradlím a točité schodíky, ktoré, žiaľ, boli v 80. rokoch 20. storočia odstránené a zničené. V súčasnosti nie je tento priestor využívaný, hoci by bol vhodný na umiestnenie mnohých zbierok múzea, ktoré sú uložené v depozitoch (napríklad poľovníckych trofejí).

Druhou, nesporne zaujímavou budovou je dom záhradníka postavený v tirolskom štýle s čiastočne hrazdeným murivom. V suterénnych priestoroch domu bola grófska práčovňa, ku ktorej prislúchala sušiareň pod vysokou strechou. Dnes je dom využívaný na ubytovanie návštev múzea alebo bádateľov.

Podobné využitie má aj susedný prízemný domček, v ktorom pôvodne býval grófsky kočiš. Tiež sú v ňom ubytovacie priestory.

Chodník pod touto trojicou budov ústi pri drevenej lávke ponad potok a prechádza k starému schodisku, ktorá vedie k peknej drevenej rumpálovej studni nedávno zreštaurovanej v pôvodnej farebnosti a k bývalému domu služobníctva, dlhej budove s drevenou pavlačou, v ktorej bývala skoro štyri roky doktorka Güntherová so svojimi príbuznými. Dnes je budova využívaná ako depozit múzea, pokladňa a výstavné priestory. Pôvodne tu bola umiestnená aj grófska kuchyňa, z ktorej sa jedlo nosilo do kaštieľa a keď vychladlo, prihrievalo sa vo vtedajšej „mikrovlnke“ – plechovej vykurovanej skrini, ktorá sa dodnes v kaštieli  zachovala.

Slávnostný dvor kaštieľa (z francúzštiny: „cour ď honneur“) je priestor pred hlavným vstupom, ktorý je v betliarskom parku vyplnený veľkou fontánou s nádržou v tvare štvorlistu s vodometom. Fontána je obrúbená vysadenou ornamentikou zo strihaného krušpánu. Dominuje jej ženská postava s krídelkami symbolizujúca grécku bohyňu duševnej krásy Psyché vyhotovená zo železnej liatiny, ktorá je okrem zimných mesiacov obmývaná vodou z centrálne umiestnenej trysky.

Na susednom záhone s vysadeným krušpánom stávala vzácna japonská plastika Budhu zo začiatku 19. storočia vyhotovená z ušľachtilej bronzovej zliatiny. Plastika bola v lete roku 2005 odcudzená a dosiaľ sa nenašla. 

V tom istom roku boli z parku odcudzené dve ďalšie plastiky: postava černocha zo železnej liatiny stávajúca na kamennom podstavci za kaštieľom a o niečo vyššie v lesíku na vysokom podstavci stojaca drobná plastika stredovekého rytiera. Ani tieto sochy sa dosiaľ nenašli.

Oproti severnému bočnému vchodu do kaštieľa stávala na vysokom travertínovom podstavci drobná plastika diviaka, pod ňou bývala krásna lavička vytesaná z ružovkastého mramoru, ktorá nevedno ako, z parku zmizla ešte v 70. rokoch minulého storočia. Zmizla aj drobná plastika diviaka, neskôr nahradená postavou malého Egypťana s amforou. V záujme ochrany pred jej odcudzením ju premiestnili do kaštieľa rovnako ako ďalšie dve plastiky – medveďa a druhého černocha, ktorý stával pri tzv. slobodomurárskom pavilóne.

Slávnostný dvor pred kaštieľom uzatvárali zo severnej strany tri budovy bývalého majera, z ktorých dve sú dnes využívané ako depozity múzea a jedna bola prestavaná na súkromný penzión. Že v nich Andrássyovci chovali pôvodne ušľachtilé plemená koní dokazujú kamenné sochy konských hláv v umiestnené na štítoch všetkých troch budov.

Hlavná parková komunikácia, ktorá vedie od vstupnej brány priamo ku kaštieľu, je pri vstupe do priestoru slávnostného dvora vyčlenená dvojicou kanelovaných stĺpov zo železnej liatiny, ktoré sem boli prevezené z bývalého andrássyovského parku vo Vlachove a využívajú sa ako žardiniéry s vysadenými kvetmi. Rovnako z Vlachova bola do Betliara privezená aj krásna kovaná železná brána s renesančnou ornamentikou uzatvárajúca dvor pri budove služobníctva.

 V jej blízkosti, v záhone za nízkou krušpánovou ohradou stojí na kamennom podstavci zaujímavá kovaná košovitá mreža ukončená vo vrchole motívom pávieho chvosta, ktorá mohla stáť pôvodne nad studňou. Keďže Andrássyovci chovali v parku aj pávy (ich voliéra sa nezachovala), ešte v 50-tych rokoch minulého storočia sme tie pávy často vídavali sedieť práve na tej studňovej mreži – ale aj ony postupne z parku zmizli.

V strednej časti parku sa nachádza niekoľko zaujímavých objektov tvoriacich drobnú parkovú architektúru. Prvým z nich je plechový červený pavilón, ktorý stával pôvodne nad sochou Budhu pred kaštieľom, neskôr bol umiestnený k tenisovému kurtu ako úschovňa tenisových potrieb. V 50-tych rokoch bol na tomto  mieste bufet s vybetónovanou tanečnou plochou, v nedeľu tam hrávala hudba a dokonca sa tam aj tancovalo. Príbuzným objektom je tzv. japonský drevený zastrešený most cez potok rovnako červenej farby. Veľká povodeň začiatkom 70-tych rokov most strhla, takže sa musel postaviť odznovu z nového materiálu, pôvodná zostala strecha s krovom.

Tretím objektom je umelá jaskyňa, tzv. grotta s kamennou kopulou, ktorá bola v interiéri doplnená malým polkruhovým bazénikom a tromi liatinovými plastikami na spôsob rímskych kúpeľov. V strede kompozície dominovala štíhla postava nahého mladíka opretého o kmeň stromu ovinutého viničom, po jeho stranách boli dvaja amoreti sediaci na delfínoch a trúbiaci na mušle. Celý výjav bol osvetlený kruhovým otvorom v kopule vyplneným farebnými sklíčkami. Tie sa už dávno pominuli, spadla aj kamenná kopula, ktorá bola nahradená betónovou. Začiatkom 90. rokov minulého storočia zmizla najprv jedna plastika amoreta na delfínovi a čoskoro nato boli obidve zvyšné plastiky násilne rozbité a v kusoch uschované v drevenej kôlni na dvore bývalej budovy služobníctva, kde ležia nepovšimnuté dodnes. Táto drobná stavba je známa ako Hermesova studňa; nevedno, kto jej prisúdil tento názov, lebo mladík v jaskyni nebol boh obchodu a posol bohov Hermes, ale Bakchus, boh dobrého vína a nespútaných osláv – bakchanálií. Dnes je však jaskyňa prázdna, i keď je (trochu neskoro) uzavretá kovanou mrežou.

Zo severnej i južnej strany grotty dopĺňajú malebné zákutia parku dve kruhové fontány s vodometmi. Kamenná obruba južnej z nich bola značne poškodená a preto odstránená; provizórne kovové zábradlie namiesto nej tam stojí dodnes.

Povyše, na ostrovčeku obmývanom dvomi odrazenými ramenami potôčika, stojí osemuholníková stavba pavilónu s oknami v tvare geometrických slobodomurárskych symbolov. Odtiaľ názov Slobodomurársky pavilón. Steny jeho interiéru sú ozdobené maľbou antického chrámového stĺporadia, ktoré evokujú interiér chrámu. V interiéri kedysi stávala biela mramorová socha – ženské torzo pokryté štylizovanou rybárskou sieťou – dnes je socha kvôli bezpečnosti umiestnená v kaštieli. Namiesto nej sú na podlahe uložené dva poškodené kamenné barokové epitafy (náhrobné kamene), ktoré boli v 70-tych rokoch minulého storočia sňaté z budovy poľovníckeho pavilónu v blízkom lese. Pôvodne ich bolo päť, všetky boli vtedy reštaurované. Nevedno, ako a kedy sa tri z nich stratili a dva zvyšné poškodili, takže z pôvodnej zbierky Emanuela Andrássyho ostalo iba torzo.

Unikátnou stavbou betliarskeho parku je veľký vodopád nad tzv. Račím rybníkom, do ktorého bola odrazená voda z Veľkého jazera v hornej časti parku. Je to najväčší umelý vodopád rímsky vodopádv slovenských parkoch. Kamenná stavba s vrchným klenbovým oblúkom a monumentálnym schodiskom stojí nad v priestormi vytesanými v rastlej skale – pôvodným domovom dvoch ľadových medveďov, ktoré Andrássyovci v parku chovali. Vypreparované kože z nich sú umiestnené v kaštieli. Vodopád je súčasťou unikátneho vodného systému, ktorý využíva výrazne stúpajúci terén parku a vďaka samospádu napája všetky fontány bez akéhokoľvek čerpadla. Jeho súčasťou je aj vyrovnávacia nádrž v hornej časti parku v mieste zvanom Za zverníkom napájaná zvyšnou vodou prichádzajúcou k vodopádu v čase výdatných dažďov. Vodopád bol pred niekoľkými rokmi kvalitne zreštaurovaný.

V hornej časti parku zberá odrazenú vodu z Betliarskeho potoka prameniaceho pod masívom Volovca Veľké jazero. Je to vari najmalebnejšia časť parku, tiché miesto zaručujúce výdatný relax a oddych pre každého návštevníka. V 50-tych a 60-tych rokoch minulého storočia sa jazero využívalo aj na člnkovanie, čo, žiaľ, postupne zaniklo. Drevené mólo nad jazerom ústi do malej besiedky s červenou strechou, ktorá návštevníkom dobre poslúži v čase dažďa. Nad jazerom sa týči romantická valcovitá kamenná veža s kužeľovitou strechou, ku ktorej sú pristavané murované prístavky s malými okienkami. To bol kedysi andrássyovský zverinec. Veža opatrená solídnou mrežou a napájacím bazénikom bola domovom párika medveďov hnedých, v ostatných priestoroch sídlili rysy, vydra, kuna, jazvec, orol a v blízkej ohrade muflóny. Dnes je objekt opustený, jeho pôvodná šindľová strecha bola nahradená novou z trvácnejšieho medeného plechu.

Na vrchole svahu nad zverincom, vedľa modernej chaty lesného závodu, sa zachovalo torzo umelej zrúcaniny, častej romantickej výzdoby slovenských parkov. Zvyšok múru s oblúkovou kamennou arkádou je porastený divým viničom, ktorý počas jesene je príjemným farebným spestrením v zeleni okolitých stromov a trávnika.

Počas návratu od Veľkého jazera nás cesta zavedie po kamennom zaklenutom moste na pagaštanovú aleju, z ktorej približne v strede jej dĺžky sa odpája  osobitná bočná aleja vedúca k najzaujímavejšej architektúre betliarskeho parku, ktorou je osobitne a skoro úplne mimo hlavnej vetvy parku stojaci kamenný dvojvežový poľovnícky pavilón zvaný Bosňák so zachovanými konzolami poľovníckeho posedu na južnej veži. Nad stavbou sa rozprestiera voľná rozľahlá lúka, na ktorú sa vychádza napásť ráno a podvečer zver z blízkej zvernice. Bolo to miesto grófskych postriežok a poľovačiek, ktoré sa končili spravidla bujarou zábavou v priestoroch pavilónu. Emanuel Andrássy plánoval túto budovu využiť aj ako múzeum pre uloženie svojich zbierok, čo začal tým, že do steny severnej veže dal  vmurovať päť barokových kamenných epitafov, ktoré sme spomínali pri Slobodomurárskom pavilóne. To sa ale nikdy neuskutočnilo a pavilón ostal dlhé roky opustený až kým do jeho šindľovej strechy neudrel blesk. Strecha zhorela, ale čoskoro bola nahradená novou z rovnakého materiálu. Aj to už bolo dávno, niekedy začiatkom 80-tych rokov minulého storočia, takže dnes už aj táto krytina je stará, poškodená, do objektu prší a zub času sa doň nemilosrdne zahrýza.

Hlavná trasa pagaštanovej aleje končí pri objektoch sídla múzea, z ktorých sú pôvodné dva (i keď už značne zmenené): V bývalom sídle správy kaštieľa a parku je dnes reštaurátorská dielňa, v bývalej budovy ateliéru Gejzu Andrássyho, inak nadaného maliara, sídli riaditeľstvo múzea.

Z pôvodnej kamennej ohrady parku sa zachovala časť na severnej hranici parku nad Veľkým jazerom, malá časť s bránkou na západnej hranici parku pri vyrovnávacej nádrži vodopádu a najväčšia časť na východnej strane ohraničujúca rotundu a dom záhradníka. Táto časť murovanej ohrady ústi do murovanej romantickej bašty s cimburím obrátenej k obci, na ktorej je umiestnené vzácne renesančné bronzové delo z hradu Krásna Hôrka s menom jeho majiteľa Františka Bebeka. Rovnaké dve delá sú umiestnené na murovaných podstavcoch (pôvodné cimburie tu už nebolo obnovené) na severnom a západnom nároží kaštieľa. Posledným murovaným objektom v parku, ktorý ale už nie je taký zaujímavý pre náštevníka, je dlhá budova pivnice zasunutá do svahu oproti tisovej aleji za kaštieľom, ktorá počas vojny slúžila aj ako úkryt pred ostreľovaním obce pre jej obyvateľov; v 70-tych rokoch minulého storočia bola upravená ako protiatómový kryt a dnes slúži technickým potrebám múzea.

V samotnej obci sa nachádza niekoľko ďalších pozoruhodných pamiatok. Najstaršou z nich je pôvodne gotický rímskokatolícky kostol sv. Alžbety vdovy zo 14. storočia, ktorému neskôr darovali reprezentačný barokový oltár Andrássyovci. Oltár bol zničený, zachovali sa z neho dva tabuľové maľby apoštolov sv. Petra a Pavla, socha žehnajúceho Boha Otca uložené v depozitári Galérie Baníckeho múzea v Rožňave a dve drevené sochy uhorských kráľov sv. Štefana a Ladislava, ktoré sú v súkromnom vlastníctve. V interiéri kostola sú dva novšie oltáre z 19. storočia a barokové rečnisko kazateľnice so sochami evanjelistov, práca ľudového rezbára.

Kostol evanjelickej cirkvi a.v. bol postavený po vydaní Tolerančného patentu cisára Jozefa II. v závere 18. storočia. V 19. storočí k nemu pribudla veža opatrená zvonmi a kostol dostal nový murovaný oltár s obrazom Kristus a Samaritánka od významného levočského maliara Jozefa Czauczika. Z pôvodného neskorobarokového zariadenia sa zachovala kazateľnica a krstiteľnica. Interiér kostola vymaľoval na začiatku 20. storočia ornamentálnymi maľbami významný rožňavský maliar kostolov Július Ádám.

Zo zaujímavých betliarskych stavieb treba ešte spomenúť budovu evanjelickej fary, vedľajšiu budovu bývalej evanjelickej školy, dnes škôlky, budovu lesnej správy, ktorá sa od čias Andrássyovcov skoro vôbec nezmenila, budovu bývalého obchodu a bytu prvorepublikového podnikateľa Aloisa Šebla, dnes penzión Barónka, ktorá bola postavená na mieste rodného domu významného betliarskeho rodáka, husľového virtuóza Juraja Kazameka, budovu bývalej ľudovej školy z roku 1911, dnes, žiaľ, opustenej, pôvodné byty zamestnancov Vyšnej a Nižnej maše, zvyšky náhonu bývalej vodnej elektrárne a domy zamestnancov bývalej andrássyovskej píly, z ktorých dom  po ľavej strane cesty do Gemerskej Polomy je poslednou ukážkou tzv. priemyselného stavebného štýlu na území okresu; napriek tomu je opustený a hrozí mu pomalý zánik.

Máloktorá obec v okolí má to šťastie, že má ďalší park ešte aj vo svojom centre. Betliarsky malý park pred budovou lesnej správy založený Andrássyovcami, je vzorne udržiavaný. K starej ozdobe parku - kamennej soche sv. Jána Nepomuckého stojacej na vysokom stĺpe, ktorú dal postaviť svätému patrónovi rožňavskej diecézy biskup Anton Andrássy pribudol v posledných rokoch pamätník 675. výročia založenia obce, ktorý tvorí masívny balvan privezený sem z Volovca, na ktorom je umiestnená bronzová nápisová tabuľa.

V Betliari, 12. 10. 2020                                                                    Edita Kušnierová

Dátum vloženia: 18. 3. 2021 14:30
Dátum poslednej aktualizácie: 19. 3. 2021 23:16
Autor:

Aktuálne

Anketa

Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 1
DNES: 117
TÝŽDEŇ: 983
CELKOM: 407334

Partneri obce

NaturPack - partner obceNebezpečné kozmetické výrobky na trhuOpatrenia - vírus COVID-19

Virtuálny cintorín

mapa cintorína

Reklama

Ubytovanie Slovenský kras

Mobilná aplikácia

logo

Sledujte informácie z nášho webu na svojich inteligentných telefónoch. Využívajte našu novú mobilnú aplikáciu - V OBRAZE.

Kalendár zvozu odpadu 2020

Informácie e-mailom

Novinky e-mailom

COVID INFO

 

Covid 19